Už je to týždeň, čo som sa dozvedela, že som postúpila so svojim nápadom do druhej fázy, Mám zmiešané pocity. Doteraz som to brala ako taký imaginárny projekt, ako moje vzdelávanie sa o podnikaní. Prvýkrát mi však došlo, že ten môj nápad možno bude zrealizovaný. Že to nebudú len moje predstavy v hlave, ale že z neho možno vznikne niečo hmatateľné. Zrazu mám tisíce nezodpovedaných otázok. Mám strach, či to nie je príliš veľké sústo.
Nemohla som sa zúčastniť Prototyp campu a tak som po večeroch sledovala záznamy. Juraja som v živote nevidela, ale mám pocit, že ho poznám. Je neuveriteľné ako si získal moju dôveru – stačí, že počujem jeho hlas so sympatickým prízvukom – a cítim sa pokojnejšie.
Takže nádych a výdych.
Pripúšťam si pocit – že je to dobrodružstvo a že sa veľa naučím. Opakujem si, že stále o nič nejde a že na to nie som sama. Chytám ponúknutú pomocnú rozbiehátorskú ruku. Som rada, že je tu tím ľudí, ktorí vedú celý tento proces. Vďaka tomu mám pocit, že postupne skladám skladačku podľa návodu. A to je niečo, čo mi v minulosti chýbalo.
Dnes je nedeľa a ja musím dokončiť svoje úlohy. Zajtra sa zoznámim so svojim mentorom – Ondrejom. Som zvedavá.